2. Sloboda voľby
Úvod 1. Prvotný hriech 2. Sloboda voľby 3. Evolučné hľadisko 4. Aplikácia

Čo je to sloboda (voľby)

Ako vyplynulo z 1. kapitoly, zelená paradigma predpokladá slobodu voľby človeka, čiže predpokladá duálny vzťah slobody a nevyhnutnosti.

Nie je cieľom tohoto pojednania rozoberať obecné filozofické aspekty tejto duality, spomeniem iba jej nedeliteľnosť (bez slobody niet nevyhnutnosti a naopak) a paradoxnosť (čím viac usilujeme o slobodu, tým viac sme otrokmi toho úsilia). V tejto úvahe budem chápať slobodu trocha širšie než býva zvykom, nie ako vedomý výber z poznaných možností, ale skôr ako možnosť výberu (voľby), alebo ako otázku determinovanosti a náhodnosti takých javov akými sú príroda, človek, kultúra, vzťah človeka a prírody.

Z pohľadu zelenej paradigmy je sloboda voľby v ekologickom konflikte iba na strane človeka. Predpokladá sa, že človek má vedomie, a preto má aj slobodu voľby. Príroda v tomto konflikte hrá úlohu pasívneho trpiteľa.

Sloboda prírody

Pokiaľ sa chceme akokoľvek vyjadrovať o prírode a nechápeme ju ako mysliacu bytosť, musíme nevyhnutne vychádzať z jej interpretácie ako systému mechanizmov tvorby biotopu planéty.

Mechanizmy ekosystému

Vymenujem aspoň tie hlavné:

Dedičnosť určuje na chemickej úrovni kvalitatívnu stabilitu jedincov, bez ktorej by nemohla existovať replikácia chemickej štruktúry živého jedinca.
Mutácia. Narušenie kvalitatívnej stability chemickej štruktúry jedinca, bez ktorej by nemohla existovať variabilita voči meniacim sa podmienkam pre život.
Zákon zachovania jedinca. Tento zákon postihuje hlavný princíp správania sa existujúceho jedinca. Jeho cieľom je zachovanie vlastnej integrity a možnosti ďalšieho rozmnožovania.
Zákon zachovania rodu Tento zákon je tým dôležitejší, čím zložitejšie sú organizmy alebo ich spoločenstvá. Integruje v sebe nadradenie rozmnožovania   nad zachovaním jedinca spolu s celým radom modelov správania sa sociálnych spoločenstiev organizmov jedného druhu.
Prirodzený výber je spôsobovaný neustálymi zmenami podmienok, v ktorých sa organizmy nachádzajú. Tieto sú jednak globálneho charakteru (napríklad pôsobenie klimatických zmien) jednak lokálneho (v rámci potravinového reťazca). Prirodzený výber vyberá z mutácií tie, ktoré sú schopné sa prispôsobiť zmeneným podmienkam.
Zákonitosti potravinového reťazca postihujú vzťahy medzi druhmi organizmov. Ide o mechanizmy regulácie predátorov, regulácie potravinovej konkurencie a podobne.

Človek v stroji

Ako z pohľadu týchto mechanizmov vyzerá konflikt človeka s prírodou? Človek je jednou z mutácií, ktorá sa snaží prežiť. Zároveň však vytvára také zmeny v biotope, že pôsobí ako globálny selektor v mechanizme prirodzeného výberu, niečo ako dopad asteroidu na Zem alebo iná kozmická kataklizma. Dá sa teda povedať že:

  1. Pôsobenie človeka v prírode kvalitatívne nevybočuje z jej prirodzenej podstaty.
  2. Z hľadiska prírody ide iba o kvantitatívnu zmenu.

Povedzme si napríklad, že človek tak naruší rovnováhu ekosystému na Zemi, že väčšina živočíšnych a rastlinných druhov vyhynie. Prežijú iba tie, ktoré sú schopné rýchlo reagovať, teda hlavne jednobunkové živočíchy a rastliny. Vyhynie väčšina ich predátorov, môžu sa teda rýchlejšie rozšíriť. Vyhynie aj človek, pretože sa nevie jednobunkovými organizmami uživiť. To je ale z pohľadu prírody irelevantné, podobná situácia sa predsa v minulosti viackrát zopakovala (niektorí autori odhadujú, že počas vývoja života na Zemi vyhynulo viac ako 98% druhov organizmov). Keďže prírodu nechápeme ako mysliacu bytosť, tak vieme, že nemôže ľutovať svoju milióny rokov trvajúcu prácu, nemôže duševne trpieť pohľadom na vytrácajúce sa druhy a pod. Z pohľadu prírody je teda zásah človeka nerozlíšiteľný s inými momentami prirodzeného výberu. Príroda nemá históriu a ani pocit historickej krivdy.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že človek môže spraviť taký masívny zásah do ekosystému planéty, že vyhynú všetky organizmy, čo by nesporne znamenalo kvalitatívnu zmenu. Ponechajme teraz bokom túto možnosť, jednak preto, že zatiaľ na to človek ešte nemá dostatočné nástroje a energiu, a tiež preto, lebo sa tejto hypotetickej možnosti dotkneme neskôr.

Charakter slobody voľby

Má teda v konflikte človeka s prírodou táto nejakú možnosť voľby, alebo musí iba pasívne trpieť správanie sa človeka? Domnievam sa, že slobodu voľby má hneď z dvoch dôvodov:

Človek je existenčne závislý na prírode, preto akékoľvek rozhodovanie o nej je zároveň rozhodovanie o ňom, inými slovami aj človek pociťuje na svoje akcie od prírody reakciu. Príroda v tomto zmysle nie je pasívna.
V rámci biologických zákonitostí má príroda vo svojich častiach a aj ako celok vždy možnosť prispôsobiť sa zmeneným podmienkam.

Pokiaľ človek narúša ekologickú rovnováhu, neznamená to, že likviduje aj prírodné základné mechanizmy. Napríklad, ak vyhubí určitý živočíšny druh, naruší síce citlivú zložito previazanú hierarchiu potravinových väzieb, okamžite sa však vytvára nová situácia, ktorá sa rieši sama, v zmysle základných prírodných zákonov: niektoré druhy vyhynú,  iné sa premnožia, a ak sa udalostiam nechá voľný priebeh, časť z nich pre nedostatok potravy tiež zahynie. Rovnováha sa vytvorí na inej, najskôr z hľadiska množstva druhov organizmov spočiatku decimovanejšej podobe.

V rámci prírodných zákonov existuje vždy nedeterministická možnosť voľby spôsobu zmeny ekologickej situácie. Nedeterministická preto, lebo je vecou náhody (napríklad mutácie), ako sa ekosystém zmení.Tento rámec (samotný systém prírodných zákonov) je zároveň determinujúcou formou akejkoľvek zmeny v prírode. Sloboda voľby prírody nie je v možnosti zmeny formy jej existencie ale obsahu  jednotlivých prvkov biotopu.

Z uvedeného vyplýva, že akékoľvek zmeny v ekosystéme Zeme (okrem úplného zničenia) sú iba zmeny obsahu ekosystému nie formy. Nie sú preto korektné tvrdenia, ktoré pertraktujú vzťah človeka k prírode ako porušenie prírodných zákonov. Práve naopak. Z pohľadu prírody človek koná iba ako jedna z mutácií pozemského genofondu, čím vytvára novú ekologickú situáciu. Kvalitatívne sa nič nemení. Z pohľadu prírody medzi ňou a človekom žiaden konflikt neexistuje, pokiaľ nevedie ku kompletnému zlikvidovaniu prírody.

Zhrňme doteraz povedané do dvoch téz:

Téza 1 Z pohľadu prírody je činnosť človeka organickou súčasťou spôsobu jej fungovania.

 

Téza 2

Činnosť človeka v prírode spôsobuje zmeny jej obsahu nie formy.

Sloboda človeka

Pravda, inak vyzerá situácia z pohľadu človeka. Človek je jedným z ohrozených druhov. Sotva ho môže uspokojiť to, že ekosystém tak či onak prežije. Treba teda jasne povedať, že

Téza 3 Konflikt človeka s prírodou je vnútorný existenčný konflikt človeka,

v ktorom ide o jeho prežitie.

Tento konflikt nemá s prírodou nič spoločné, preto všetky koncepcie, ktoré sa opierajú o morálne hľadisko vzťahu k prírode, nemajú opodstatnenie. Otázka, či človek má alebo nemá právo exploatovať prírodu, je nezmyselná. Otázka, či sme prírodu dostali do správy, alebo nie, je irelevantná. Rovnako všetky názory presadzujúce rovnaké právo všetkých živočíšnych a rastlinných druhov na prežitie sú ľudskými výmyslami. Otázky práva a spravodlivosti si príroda nekladie, sú to otázky typické pre človeka. Jediná relevantná otázka je ako má človek prežiť.

Dvojakosť podstaty človeka

Ak teda chceme problém lepšie uchopiť, musíme sa zaoberať vnútorným existenčným konfliktom človeka. Prvá otázka, ktorá nás okamžite napadne, je: konflikt medzi akými stranami? Určite nejde o konflikt medzi rôznymi skupinami ľudí, pretože o život ide všetkým spoločne. Bojová línia vedie cez každého z nás. Každá zo zúčastnených strán konfliktu musí reprezentovať určitú spoločnú stránku hociktorého človeka na svete, niečo, čo tvorí našu spoločnú podstatu.

Jedna stránka je okamžite zrejmá: je to naša biologická podstata. Je to tá stránka, ktorá je integrálnou súčasťou ekosystému planéty. Ohrozenie prírody sme si všimli, až keď nás dôsledky našej činnosti začali existenčne ohrozovať. Je to tá stránka našej podstaty, ktorá podlieha slobode voľby prírody. Napokon je to tá stránka našej podstaty, ktorou sa podstatne nelíšime od ostatných živočíšnych a rastlinných druhov.

Je len logické, že druhou stranou nášho vnútorného konfliktu je to, čo nás od ostatných živočíchov a rastlín zásadne odlišuje.  Napriek tomu, že sa zrejme každý človek cíti jasne odlíšený od zvierat a rastlín, nie je také ľahké povedať, v čom ten zásadný rozdiel tkvie.

Môže sa zdať ľahké povedať, že rozdiel je v myslení. Tým sme ovšem problém posunuli ďalej; veď čo je to myslenie? A sme si takí istí, že aj niektoré zvieratá určitým spôsobom nemyslia?
Aj filozofické klišé, že človek sa od ostatnej prírody odlišuje sebareflexiou, je pri podrobnejšom skúmaní značne neisté. Čo je to tá sebareflexia, uvedomenie si vlastnej existencie? Ale aj zvieratá si uvedomujú svoju existenciu, veď všetku svoju činnosť smerujú buď priamo voči sebe, alebo v  zvieracích spoločenstvách sa jedinci reflektujú cez iných jedincov, podobne ako ľudia. Pravda, tu hovoríme hlavne o stavovcoch (pozn. editora: stavovec = obratlovec), ale to na veci nič nemení.
Je to morálka? Nie, pretože sa v mnohých výskumoch zvieracích spoločenstiev dokázalo, že morálku majú aj zvieratá. Aj medzi nimi existuje uctievanie, závisť, podvod, láska, nenávisť, obetavosť, ale aj sexuálne normy správania sa, alebo ochrana slabších jedincov.
Je to schopnosť abstrakcie vo forme symbolického jazyka? Aj táto schopnosť nie je živočíšnym, ba ani rastlinným druhom cudzia. Keď včela tancuje svoj tanec, ktorým oznamuje včeliemu spoločenstvu miesto výskytu potravy, ide o abstrakciu toho miesta v symbolickom vyjadrení, alebo nie? Podobných príkladov by sa určite našlo veľmi veľa.
Býva zvykom tvrdiť, že človek si prispôbuje svoje životné prostredie sebe, zatiaľ čo zvieratá sa životnému prostrediu prispôsobujú. Je to nesprávne tvrdenie. Hmyzie stavby, ale aj rôzne formy rastlinno-zvieracích ekosystémov svedčia o tom, že každé pôsobenie biologického druhu v konečnom dôsledku môže existovať iba v rovnováhe s okolím, teda určitým vzájomným prispôsobením si životného prostredia.

Iste, dal by sa nájsť celý rad ďalších podobných pokusov o definovanie toho rozdielu, ale obávam sa, že vždy by sme našli určitý príklad z prírody, ktorý by ten rozdiel relativizoval. Keď sa však nad takými a podobnými definíciami zamyslíme, môžeme si všimnúť nasledovné skutočnosti:

  1. Kvantitatívny rozdiel. Komunikácia, morálka, technológie a iné formy správania sú u človeka oveľa bohatšie rozvinuté.
  2. Štrukturálny rozdiel. Všetky formy správania sa, aj keď ich u zvierat nájdeme, sú u človeka viacvrstvové a tým aj štrukturálne oveľa komplikovanejšie. Napríklad ľudská komunikácia pozná viac vzájomne zložito previazaných vrstiev a foriem abstrakcie, od jednoduchého jazyka, cez formálne abstrakcie vedy, umenia, náboženstva, technológií a pod. Tieto sa vzájomne ovplyvňujú a tvoria synergický celok, ktorý má charakter akéhosi metajazyka.
  3. Previazanosť. Všetky črty "ľudskosti" sú vzájomne zložito previazané, pričom táto previazanosť má vzájomne podmieňujúci charakter. Technológia, morálka, komunikácia a podobne sú u človeka oveľa previazanejšie než u zvierat.
  4. Odcudzenosť. U zvierat sú jednotlivé formy správania  v prevažujúcej miere určené základnými prírodnými zákonmi, integrovanými v každom jedincovi. U človeka však už žijú akoby samostatne, odtrhnuto od nevyhnutnosti prežitia. Hoci rozhlasový prijímač vyrábajú ľudia, ktorí si tým zabezpečujú prežitie, samotný výrobok je už vecou samou o sebe, s vlastným jazykom a kultúrou, s vlastnými zákonitosťami, ktoré nemajú nič spoločné s prírodnými zákonmi, ale ktoré akoby stáli nad každým jedincom. Tak, ako prírodné zákony ako systém stoja odcudzene nad každým organizmom (okrem človeka), tak formy ľudského správania  ako celok stoja odcudzene voči každému človeku.
  5. Kolektívnosť. Nič "ľudské" nevychádza z jedinca, naopak každý jedinec je konglomerátom súčasných a minulých skúseností. Každý jedinec spoluvytvára kolektívnu skúsenosť.

Možno to nie sú všetky základné skutočnosti, ktoré by charakterizovali náš odstup od prírody, ale to teraz nie je také dôležité. Podstatnejšie je, že týchto 5 charakteristík súčasne popisuje správanie sa ľudstva ako celku, pričom toto správanie je kvalitatívne iného charakteru, ako správanie sa v rámci prírodných zákonov. V ďalšom texte budem tento kvalitatívny jav nazývať kultúra. Povedzme si teda, že:

Téza 4 Podstatou vnútorného "ekologického" konfliktu človeka  je konflikt medzi jeho prírodnou a kultúrnou podstatou.

Súčasný človek je tvorený oboma podstatami, pričom jednoznačne "ľudská", od ostatnej prírody zásadne odlišná, je jeho podstata kultúrna. Človek sa nemôže svojej kultúrnej podstaty zriecť a naďalej zostať človekom. Jeho sloboda voľby je preto komplikovanejšia než sloboda voľby prírody.

Ak je konflikt medzi prírodnou a kultúrnou podstatou neriešiteľný, tak sloboda voľby človeka je prežiť a stratiť všetko ľudské, alebo vyhynúť.
Ak je konflikt riešitelný, tak
buď kompromisom (čo sa doteraz dialo),
alebo stratou svojej prírodnej podstaty.

Výber niektorej z týchto možností a jej konkrétna podoba je prirodzene pre človeka životne dôležitá. Podobne ako v prípade riešenia otázky slobody voľby prírody, aj v prípade riešenia otázky slobody voľby človeka by bolo dobré poznať zákonitosti, ktorými sa riadi kultúra. Žiaľ, toto je veľmi ťažká úloha, jednak preto, že kultúra je príliš komplexný systém, aby sa dal študovať nejakou parciálnou vedou, a tiež preto, že zatiaľ o tom vieme pomerne málo. O to nezodpovednejšie sú snahy rôznych ekologických intelektuálov odbiť kultúrnu podstatu človeka niekoľkými moralizujúcimi tvrdeniami, a pritom donekonečna tvrdošijne strašiť hrozbou ekologických katastrof.

Kríza statického pohľadu

Otázka slobody voľby človeka je otázkou vzťahu determinovanosti a nedeterminovanosti oboch podstát jeho existencie, jednak vnútri každej z nich, jednak medzi nimi oboma. Zatiaľ čo prírodné zákony poznáme pomerne dobre, pretože ich systémovo zahrňujeme v sebe a môžeme ich zvonka popisovať, kultúra zahrňuje v sebe každého z nás, a preto ju môžeme popísať iba zvnútra. To je značne nevýhodná poloha. Určiť, čo determinuje správanie sa kultúry, môžeme v podstate iba aproximačne už len preto, že každá akcia poznávania kultúry túto spoluvytvára. Napriek tomu jedno je isté: ak kultúrna podstata človeka je kvalitatívne iná ako jeho prírodná, mechanizmy ich tvorby musia byť tiež iné. Tiež je zrejmé, že obe kvality sú iba časťami akéhosi komplexnejšieho celku. Inými slovami, príroda a kultúra musia buď úplne tvoriť niečo vyššie, alebo spolu byť časťou niečoho vyššieho, čo určuje rád každého z nich. Bez znalosti jeho podstaty zrejme nemôžeme povedať nič podstatné o kultúre a vlastne ani o prírode.

Z hľadiska terajšieho stavu konfliktu človeka s prírodou môžeme jednoznačne zhodnotiť iba pohľad prírody. Z pohľadu človeka súčasnosť môže vyzerať potom tak, ako sa často aj prezentuje: buď sa prispôsobíme prírode, alebo nás prirodzený výber odstráni. Tento postoj má však dva základné nedostatky:

nevysvetľuje zdroj vzniku kultúry ako fenoménu, ktorý nevyplýva z prírodných zákonov a
nevie vysvetliť podstatu vzťahu medzi prírodou a kultúrou.

Napríklad tvrdenie, že človek vo svojej hrabivosti nehľadí na dôsledky svojho konania a spôsobuje tým ekologické dôsledky, ktoré potom nevie múdra príroda vyriešiť. Na mieste je tu otázka, prečo teda múdra príroda vyrobila taký sebazničujúci zmätok? Rovnako je oprávnená otázka, prečo je človek hrabivý? Lebo je zlý? No dobre, ale prečo je zlý? A skadiaľ sa to Zlo objavilo, z prírody, alebo odkiaľ? Z prírody asi nie, lebo v nej Zlo ako zákonitosť nepoznáme. (pozn. editora: pojem Zla samozřejmě příroda nezná. Některé interpretace však vznik lidského pojmu "Zlo" vidí v nelítostném přirozeném, pudovém, darwinistickém výběru, tedy v přírodě (např. markýz de Sade).) Ak ho tam zaradíme ako princíp, tak potom sloboda voľby človeka je nulová, pretože je jediným a zákonitým nositeľom toho zla a nemôže si nič vyčítať, koná iba to, čo mu z prírodných zákonov vyplýva.

Na tomto príklade je zreteľne vidno, že vnútorný existenčný konflikt človeka nemožno riešiť iba na základe rozboru súčasného stavu. Je nevyhnutné nájsť iný uhol pohľadu ako je statický, v prevažnej miere používaný zelenými intelektuálmi.

Naspäť Úvod Ďalej

 

Návrat do rubriky Occamova břitva                              UNIVERSUM - antikvariát